Vysviacka prvých troch slovenských biskupov Karola Kmeťka, Mariána Blahu a Jána Vojtaššáka bola veľkolepou udalosťou, na ktorej sa zúčastnili veriaci z celého Slovenska. Hlavným svätiteľom bol apoštolský nuncius v Česko-Slovensku Clemente Micara a spolusvätitelia Karel Boromejský Kašpar a Anton Podlaha. Mikuláš Schneider-Trnavský skomponoval na túto slávnosť omšu Missa Stella matutina a výšivkárky z Vajnor a Cífera vyšili mitry pre nových biskupov. Mitru pre biskupa Vojtaššáka vyšila už spomínaná Rozália Bartošovičová. Keď sme zisťovali, či sa v Spišskej diecéze zachovala táto mitra, vedúci archivár Mgr. et Mgr. Vladimír Olejník z Archívu biskupského úradu sa vyjadril, že „mitra biskupa Vojtaššáka patrí k skvostom Umeleckohistorickej zbierky Spišského biskupstva“. Na základe fotografií zaslaných z archívu vypracovala doc. Eva Cisárová-Mináriková odborný popis mitry.
Mitra biskupa Jána Vojtaššáka
Mitra (infula) je ušitá z bieleho hodvábneho ripsového materiálu so zatkávaným výrazným striebristým vláknom, ktoré vytvára vertikálne riadkovanie tkaniny. Pokrývka hlavy je vo vnútri vystužená v prednej i v zadnej hlavovej časti. Tvar čiapky aj kompozície výšivky na nej majú pyramidálne strešné ukončenie s dvomi našitými vyšívanými stuhami v chrbtovej (dorzálnej) časti mitry.
Tvárová časť mitry
Centrálnu kompozíciu tvorí kríž obklopený zľava aj sprava ratolesťami s lístkami a púčikmi kvetín. Ratolesti pokračujú do strán rozvilinkovou halúzkou nesúcou ružu a rozvíjajúci sa púčik. Kresba nesie na sebe podkladový papierový kartón, na ktorom je nášivka zlatou niťou (vyšitá úsporným stehom po povrchu tvaru), olemovaná kresbou zlatou niťou. Kvet ruže má lupene vyšité modrým a koralovočerveným hodvábom, podobne aj lupienky púčikov. Pod touto florálnou kompozíciou je zlatou niťou vyšitý nápis v dvoch riadkoch: NATIO SLOVACA / EPPIS. SLOVACIS 1921 (v preklade: SLOVENSKÝM BISKUPOM NÁROD SLOVENSKÝ 1921). Nápis je zhora i zdola olemovaný zdvojenou plastickou zlatou niťou. Celá tvárová a chrbtová časť mitry a tiež stuhy sú olemované zlatou bortňou.
Chrbtová (dorzálna) časť mitry
Centrálna florálna kompozícia má v strede vertikálnu ratoliestku nesenú rozvilinkami. Po stranách horizontálne pokračujú rozvilinky s lístočkami, púčikmi a kvietkami v úplnej nadväznosti na tvárovú časť mitry. Pod touto kompozíciou je zlatou niťou vyšitý nápis (napísaný cyrilikou pravdepodobne v cirkevnej slovančine): Budi Hospodi milosť Tvoja na nas – nyňi i vo viki. Je to liturgický text (časť prokimenu 1. hlasu), ktorý v preklade znamená: Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami – teraz i na veky. Nápis je zhora aj zdola oddelený našitou zlatou linajkou. Celý tvar mitry je olemovaný zlatou bortňou.
Cyrilikou písaný nápis je pozoruhodný. Viliam Judák (odvolávajúc sa na F. Sasinka) v článku Prví slovenskí biskupi boli túžobne čakaným darom (Katolícke noviny, č. 6/2011) uvádza, že „takto žehnávali náš národ sv. Cyril a Metod“. Jonáš Záborský v diele Dejiny kráľovstva uhorského (Bratislava : Slovart, 2012. s. 174) spomína mešec sv. Štefana, na ktorom je vyšitý takmer identický text v cyrilike. Z tohto mešca rozdával sv. Štefan milodary.
Stuhy dorzálnej časti mitry
Dve chrbtové stuhy majú opäť lemovanie zlatou bortňou a sú ukončené pozamentierskymi strapcami. V dolnej časti stúh sa nachádza najnáročnejšia výšivka – oválne medailóny vyšité na podloženom hodvábnom podklade s portrétmi našich svätcov sv. Andreja Svorada a Benedikta.
Ľavý medailón má v pozadí vyšitý mriežkový podklad zlatou niťou. Na ňom je polfigúra svätca s gloriolou: sv. Benedikt ako mladý mních s fúzmi a bradou oblečený v tunike s plášťom cez ramená a hruď, ktorý v ľavej ruke drží palmový list – symbol mučeníctva.
Pravý medailón (taktiež so zlatým rastrom mriežky v pozadí) má v centre polfigúru sv. Andreja Svorada. Je znázornený ako šedivý starec s bradou, v hnedom rúchu a gloriolou okolo hlavy. Cez ruky, zopäté v modlitbe, má prevesený ruženec.
Výšivka tvárových častí je tzv. maľba ihlou, výšivka na rúchach svätcov – tieňovanie drapérie, ktoré umožňuje jej plasticitu. Všetko je vyšité hodvábnou niťou. Medailóny sú olemované plastickou hrubšou zlatou niťou prichytenou nášivkou. Odspodu, ako podstavec, držia obidva medailóny vyšité zlaté stopky s lístkami upevnené modročervenými pukmi. Ponad portréty pokračujú dve zlaté vetvičky s lístkami a púčikom a s modročerveným kvietkom nad vrcholkom, ktoré ich akoby dovenčujú.
Výšivku podľa mustier zrealizovala Rozália (Rozina) Bartošovičová, rod. Císarová pod vedením Márie Hollósyovej. Viac o tejto výnimočnej žene nám porozprávala pani Jozefína Záhradníková, rod. Nemčičová (*1925), ktorá ju so svojou rodinou opatrovala až do smrti. Rozprávanie pani Záhradníkovej sme doplnili údajmi z farských matrík.
Rozália Bartošovičová, rod. Císarová (prezývaná Cabana) sa narodila 1. novembra 1876 v Cíferi v rodine nádenníka Andreja Císara (1838 – 1905) a jeho manželky Terézie, rod. Krajčovičovej (1840 – 1912). Mala troch starších súrodencov: sestru Annu a bratov Jána a Michala. 21. novembra 1897 sa v Cíferi vydala za Jána Bartošoviča (1873 – 1950) z Borovej. Manželia nemali deti a žili spolu v dome na dnešnej Vendelínskej ulici č. 21. Pani Záhradníková spomína, že Ján Bartošovič bojoval v I. svetovej vojne a bol zajatý. Keď sa asi po troch rokoch vrátil v noci domov a búchal na bránu, žena mu odmietala otvoriť, pretože ho nespoznala. Roky v zajatí sa podpísali na jeho výzore a Rozália ho považovala za mŕtveho. No Ján sa nevzdával a búchal ďalej. Pes za bránou ho spoznal a radostne štekal. Keď Rozália otvorila okno, aby sa naňho lepšie pozrela, spoznala ho aj ona. Skoro ráno šla do domu oproti zvestovať radostnú správu. Tam bývala jej známa – výšivkárka Barbora Nemčičová. Dlhé roky sa priatelili a spolu aj vyšívali. Bartošovičoví totiž nemali elektrifikovaný dom. Po večeroch spolu vyšívali a Rozália si u Nemčičových občas nechávala aj rám s výšivkou.
V roku 1921 vyšívala Jánovi Vojtaššákovi mitru na biskupskú vysviacku. Vďačný novovysvätený biskup jej venoval knihu, ktorú si opatrovala. Po smrti si túto knihu zobrala ako pamiatku pani Záhradníková. V roku 2005 bola spomenutá kniha venovaná farskej knižnici, ktorú vtedy usporadúval pán Hadrián Radváni.
Rozália Bartošovičová sa venovala nielen sakrálnej, ale aj úžitkovej výšivke. Vyšívala aj na objednávky. Jej majstrovstvo dosvedčuje skutočnosť, že ovládala aj náročnú tzv. maľbu ihlou. Podľa informácií doc. Evy Cisárovej-Minárikovej bola najlepšou výšivkárkou cíferskej Rajziškoly. Zomrela 25. januára 1964 v Cíferi. Pochovaná bola 27. januára 1964 na cíferskom cintoríne (sektor 1, číslo 74). Pohrebné obrady vykonal P. Quido Jozef Zámečník OFM.
Hoci Rozália Bartošovičová s manželom Jánom nezanechali žiadnych potomkov a ani na hrobe, v ktorom sú pochovaní, už nie sú ich mená, jej odkaz pretrváva vo výšivkách, ktoré vytvorila.
Ďakujem pracovníkom Archívu biskupského úradu v Spišskom Podhradí za fotodokumentáciu, doc. Eve Cisárovej-Minárikovej za odborný popis mitry, Mgr. Kataríne Žeňuchovej, PhD. za preklad textu v cyrilike a konzultácie a pani Jozefíne Záhradníkovej za cenné spomienky.
