Paris is always a good idea

Autor: Dušan Caja | 20.8.2015 o 19:00 | (upravené 20.8.2015 o 20:00) Karma článku: 4,17 | Prečítané:  847x

Júl bol už v polovici a ja som nemal žiadne plány na leto. Vlastne plány by aj boli, len som ich nemal s kým zrealizovať. 

Bol som sklamaný, že nikto so mnou nechce ísť ani len do Levoče (chcel som si pozrieť zreštaurovaný oltár Majstra Pavla). A tak som len sedel a pozeral som si na internete diela Le Corbusiéra. Dostal som sa až k výstave v Centre Pompidou, ktorá mala končiť 3. augusta a bola venovaná jeho dielu. Centre Pompidou – tam som kedysi bol. Teda išli sme okolo, keď sme boli zo školy v Paríži. Ale to už sú roky. Koľko vlastne? Musím si pozrieť fotky. Na záložnom disku som našiel fotky z Paríža a zistil som, že v októbri to bude už desať rokov. Pozeral som si ich a spomínal som. Úžasné mesto...

Na druhý deň ráno mi ten Paríž stále vŕtal v hlave, a tak som napísal kamarátke: Ahoj. Poďme do Paríža... Nečakal som, že by súhlasila, ale chcel som aspoň vyjadriť svoju túžbu. Na moje prekvapenie (po úvodnom šoku a smiechu) súhlasila. Patrícia výborne ovláda francúzštinu a vedel som, že sa s ňou nestratím. Večer toho istého dňa sme už mali letenky a ubytovanie objednané a zaplatené. Patrícia zavolala aj svoju sestru Kiku a mamu, takže sme boli štyria. Až keď som večer ležal v posteli a zaspával som, tak som si uvedomil, že presne o dva týždne v piatok letíme do Paríža!

Tie dva týždne do nášho odchodu ubehli veľmi rýchlo. A ja som sa ich snažil využiť na dôkladnú prípravu. Okrem klasiky – poistenia, balenia vecí a podobne – som sa snažil aspoň čiastočne naplánovať program. Mojím cieľom nebolo uštvať sa pri behaní za pamiatkami, ale užívať si dni strávené v Paríži a naplniť ich krásnymi zážitkami. Iba sobotný program (prvý deň po prílete) som napchal ako to len šlo. Hovoril som si, že budeme mať najviac elánu a energie a ak náhodou niečo nestihneme, presunieme si to do ďalšieho dňa. Jediné dva body programu som mal naplánované presne – nedeľnú svätú omšu v Saint Sulpice a pondelňajší koncert v Notre Dame de Paris. Ale k tomu sa ešte dostanem.

Piatok

V piatok poobede som s Kikou a jej mamou nasadol na vlak do Bratislavy. Tam nás čakala Patrícia so svojím priateľom Mikom, ktorý nás zaviezol na viedenské letisko. Všetci okrem Patrície sme leteli prvýkrát v živote. Cesta lietadlom ma príjemne prekvapila. Bola úplne bezproblémová, teda až na malé turbulencie na spiatočnej ceste (pripomínalo mi to skôr cestu autom po panelovej diaľnici). Z Letiska Charlesa de Gaulla sme šli vlakom na stanicu Gare du Nord, jednu z najrušnejších staníc na svete. Otvorili ju v roku 1846 a neskôr ju párkrát upravovali. Na tejto stanici sme častokrát prestupovali. Ubytovali sme sa v malom hoteli asi tri uličky od Sacré-Cœur a išli sme sa prejsť večerným mestom. 

Stanica Gare du Nord na pohľadnici zo začiatku 20. storočiaStanica Gare du Nord na pohľadnici zo začiatku 20. storočia (Österreichische Nationalbibliothek)

Sobota

Naše prvé kroky v sobotu dopoludnia viedli do Cathédrale Notre Dame de Paris. Túto perlu gotického umenia som ako prvú zastávku zvolil zámerne – chcel som sa Panne Márii poďakovať, že som sa opäť dostal do Paríža (no a tiež som si chcel v predstihu kúpiť lístok na koncert). Prechádzal som sa bočnými loďami kostola, obdivoval som rozetové okná a podvedome som si pospevoval skladbu R. Vaughana Williamsa O taste and see.

Z katedrály sme sa metrom presunuli k Église de la Madeleine. Neoklasicistický kostol má v tympanóne reliéf, ktorý znázorňuje posledný súd. Pri vstupe do kostola ma príjemne prekvapila organová hudba – organista sa pripravoval na večerný koncert. Interiér kostola nás očaril – krásna krstiteľnica, za ktorou stálo súsošie Kristov krst v Jordáne, veľkolepá kazateľnica ako aj hlavný oltár. Chvíľu sme si posedeli a započúvali sme sa do zvukov organu (ďalšieho diela A. Cavaillé-Colla), a potom sme šli cez Rue Royale k Place de la Concorde. Cestou sme si kúpili pohľadnice a nejaké suveníry.

Rue Royale a Église de la Madeleine na pohľadnici, asi začiatok 20. storočiaRue Royale a Église de la Madeleine na pohľadnici, asi začiatok 20. storočia (Österreichische Nationalbibliothek)

Z Place de la Concorde sme sa vybrali k Víťaznému oblúku – pešo po celej Avenue des Champs-Élysées. Najprv sme si zvonku pozreli Elyzejský palác, v ktorom sídli francúzsky prezident, a potom sme si pozreli aj obchody na tejto svetoznámej ulici. Mimochodom, šesť dní pred nami tadiaľ šiel aj Peťo Sagan, ale trochu svižnejším tempom ako my.

Cesta nás trochu unavila, preto sme od Víťazného oblúku k Eiffelovej veži išli metrom a v parčíku kúsok od veže sme si oddýchli v tieni stromov. Pred desiatimi rokmi sme prišli k Eiffelovke až večer a po vystátí nekonečného radu sme sa kochali výhľadom na nočné mesto. Na moje šťastie dámy neprejavili záujem ísť hore a zdola obdivovali stavbu. Mňa viac ako veža upútali ľudia, ktorí si s ňou robili selfie. Keď som sa tak rozhliadol okolo seba, ten dav vykrútených ľudí vyzeral komicky.

Metrom sme sa vrátili na Montmartre, kde sme si v malej kaviarničke vychutnali kávu (a wifi). Úzkou uličkou s obchodmi so suvenírmi sme vyšli až k Basilique du Sacré-Cœur. Nemohol som sa ubrániť pocitu, že táto žiarivo biela bazilika bola inšpiráciou pre mesto Minas Tirith z Tolkienovho Pána prsteňov. So stavbou baziliky začali v roku 1875 a posviacka sa mala uskutočniť v októbri 1914. Plány však prekazila I. svetová vojna, preto k posviacke došlo až v októbri 1919. V bazilike prebieha od 1. augusta 1885 ustavičná adorácia Oltárnej sviatosti. Pred Sviatosťou v bazilike sme sa pomodlili práve na 130. výročie od tohto dňa – úžasné!

Ešte chvíľu sme sa kochali výhľadom na Paríž spred baziliky, potom sme si kúpili niečo pod zub na večeru a išli sme si ľahnúť do hotela po náročnom dni. Hoci bol program nabitý, stihli sme všetko, čo sme mali naplánované. 

Église Saint-Sulpice de Paris na pohľadnici spred roku 1906Église Saint-Sulpice de Paris na pohľadnici spred roku 1906 (Österreichische Nationalbibliothek)

Nedeľa

Nedeľný program sme začali svätou omšou v Église Saint-Sulpice de Paris. Kostol začali stavať v 17. storočí a zasvätili ho sv. Sulpicovi Pobožnému († 646 – 647), biskupovi mesta Bourges. Po Cathédrale Notre Dame de Paris je to druhý najväčší kostol v Paríži. Majestátna budova ukrýva viaceré umelecké diela. Eugène Delacroix vymaľoval Kaplnku anjelov, ktorá sa nachádza v južnej lodi.

Mňa však najviac zaujal organ - Grand Orgue Aristide Cavaillé-Coll de Saint Sulpice. Organ postavil François-Henri Clicquot v roku 1781 a v roku 1862 ho významne prestaval Aristide Cavaillé-Coll. Zachoval však viac ako 40% pôvodných píšťal. V roku 1962 v Saint Sulpice slávili sté výročie tohto majstrovského diela koncertom Marcela Duprého. Albert Schweitzer mu adresoval list, v ktorom píše, že v mysli počuje zvuk tohto najkrajšieho organu na svete. Práve na tomto koncerte počul zvuk organu prvýkrát v živote Daniel Roth, ktorý sa v roku 1985 sám stal titulárnym organistom v tomto kostole.

Ešte doma sa mi podarilo skontaktovať s asistentom pána Rotha – Pierrom-Françoisom a dohodli sme si stretnutie. Pätnásť minút pred nedeľnou omšou o 11:00 h začína pán Roth improvizovať, hrá počas omše a tiež po nej má krátky recitál – l'Audition. Mal som to šťastie, že som mohol byť celý čas s ním pri organe. Zo Slovenska som mu priniesol pár darčekov, ktorým sa úprimne potešil a chvíľu sme sa rozprávali. Hoci pán Roth koncertuje po celom svete, je uznávaným skladateľom, nahral desiatky albumov, je rytierom Čestnej légie, atď., stále je skromným človekom a ochotne odpovedal na moje otázky. Pierre-François mi ukázal malú miestnosť za organom, kde boli na stenách zarámované kresby a fotografie bývalých titulárnych organistov (medzi inými Charles-Marie Widor, už spomínaný Marcel Dupré a Jean-Jacques Grunenwald). Vedľa Widorovej busty je zarámovaná fotografia Alberta Schweitzera a citovaný list.

Keď som videl z chóru tie nádherné klenby, umelecké diela a počul som majstrovstvo Daniela Rotha, napadli mi slová z Brucknerovho moteta: „Locus iste a Deo factus est!“ Žiaľ, kamarátky nezdieľali moje nadšenie a krátko po omši vyšli z kostola. Musel som urobiť ústupok, a tak som zrušil návštevu Centre Pompidou. Len sme si ho prezreli zvonku a išli sme na obed. Pravdupovediac, aj mne to padlo vhod. Aspoň sme mali viac času na prechádzky uličkami mesta.

Musée de Cluny na dobovej pohľadnici. Múzeum sídli v stredovekom paláci postavenom na mieste rímskych kúpeľovMusée de Cluny na dobovej pohľadnici. Múzeum sídli v stredovekom paláci postavenom na mieste rímskych kúpeľov (Österreichische Nationalbibliothek)

Po obede nás čakala cesta metrom do Quartier latin (Latinskej štvrte), kde sa nachádza Musée de Cluny (alebo aj Národné múzeum stredoveku). V múzeu nás prekvapilo veľké teplo, preto sme našu návštevu trochu zrýchlili, no aj tak sme pred niektorými exponátmi zostali stáť v nemom úžase aj niekoľko minút. Je neuveriteľné, aké krásne tapisérie dokázal vytvoriť človek bezmála pred 500 rokmi. Zvlášť ma zaujala známa séria šiestich tapisérií Dáma s jednorožcom.

Z múzea sme sa prešli po známej ulici Boulevard Saint-Michel až k Fontaine Saint-Michel a odtiaľ po Rue Saint-Séverin sme sa dostali k Église Saint-Séverin. Tento kostol som našiel na internete v zozname najkrajších parížskych kostolov a nesklamal nás. Starobylé múry kostola, gotické vitráže i vitráže z 19. a 20. storočia, majestátne stĺpy... všetko na nás hlboko zapôsobilo.

Potom sme sa po Rue Saint-Jacques dostali na Quai Saint-Michel (Nábrežie svätého Michala), plné stánkov bouquinistov, a metrom sme sa vrátili na Montmartre do tej istej kaviarničky, kde sme sedeli aj predchádzajúci deň. Popíjali sme kávu a rozprávali sme sa, až nám zrazu personál prišiel oznámiť, že o pätnásť minút zatvárajú. Ani sa nám nezdalo, že tam sedíme už tak dlho. Z kaviarne sme opäť vyšli hore k Sacré Cœur a vychutnali sme si výhľad na mesto. 

Pondelok

Pondelok mal byť najteplejší deň nášho výletu, preto sme boli radi, že sme ho strávili v klimatizovanom Louvri. Pred desiatimi rokmi sme si stihli pozrieť len jedno krídlo paláca. Tentoraz som si vychutnal všetky časti, hoci pri konci sme ledva išli. Škoda, že talianskych a španielskych majstrov sme si nechali až na koniec, lebo okolo El Greca sme prešli takmer bez zastavenia.

El Greco: Saint Louis, roi de France, et un pageEl Greco: Saint Louis, roi de France, et un page (Dušan Caja)

Z Louvru sme šli do neďalekých Tuilerijských záhrad, kde sme si dali obed – čerstvé, chrumkavé bagety s rôznymi druhmi salám a syrmi. Potom sme si dali kávu v kaviarni, kde už sme sa cítili ako stáli zákazníci, a išiel som sa prezliecť do hotela na večerný koncert v Notre Dame. Dámy radšej zvolili prechádzku večerným mestom, takže som na zastávke Cité vystúpil sám a išiel som k Notre Dame de Paris. Koncert v katedrále bol úžasný. Trio Musica Humana spolu so sopranistkami Eugénie de Padirac a Hélène Picard a organistom Jean-Lucom Ho interpretovali Bachove skladby – moteto Jesu meine Freude, časti Bachovej omše h mol, moteto Der Gerechte kömmt um a chorál Jesu bleibet meine Freude. Jean-Luc Ho zahral na chórovom organe Bachovu Fantáziu (BWV 571) a Buxtehudeho Toccatu d mol (BuxWV 155). Ďalší krásny hudobný zážitok z Paríža, tentoraz v preplnenej Katedrále Notre Dame de Paris.

Po koncerte som sa ešte poprechádzal pred katedrálou, a potom som šiel opäť na zastávku Cité, kde som sa stretol s dievčatami. Ani sa nám nechcelo veriť, že náš výlet sa pomaly končí a na druhý deň letíme domov.

Utorok

Posledný deň nášho výletu mal jednoduchý program. Naposledy pred odchodom domov sme sa poprechádzali mestom a vychutnávali sme si atmosféru Paríža. Potom sme cez Rue Rivoli prešli do Tuilerijských záhrad, najedli sme sa a popri tom sme pozorovali prírodu a ľudí okolo seba. Či už domáci alebo turisti, každý si prišiel do záhrad odpočinúť. Nikto sa neponáhľal. Aj na našich tvárach som si všimol zmenu. Napriek únave sme boli spokojní a šťastní, že tu môžeme byť.

«Paris is always a good idea.» – «Exactement.»

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?